Keď sa obraz stane súčasťou každodenného rituálu. Rozhovor s Danou Lindenthalovou

Ilustrácia Dany Lindenthalovej

Dana Lindenthalová, tvoriaca pod značkou lind, je výtvarníčka, ilustrátorka a autorka osobitého sveta plného organických tvarov, ženských postáv, rastlín, tvorov a príbehov. Sama o svojej tvorbe hovorí, že sa učila od neba. Presnejšie od oblakov, v ktorých od detstva pozorovala skryté tvary, postavy a krajiny.

Študovala propagačné výtvarníctvo na Strednej umeleckopriemyselnej škole na Žižkove, neskôr animovanú tvorbu na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne a nahliadla aj do ateliéru kresby na pražskej Scholastike. V jej práci sa stretáva kresba, maľba, ručná tlač, modrotlač aj experimentovanie s vlastnoručne získanými prírodnými pigmentmi.

Pre Yogashop teraz vytvorila dve originálne ilustrácie pre limitovanú kolekciu jogových podložiek. Rozprávali sme sa o tom, ako taká spolupráca vzniká, prečo je pre ňu dôležitý proces a čo sa deje medzi podkladom a hotovým obrazom.

Pre Yogashop ste vytvorili dve ilustrácie pre limitovanú kolekciu jogových podložiek. Ako návrhy vznikali?

Zadanie znelo „Dnes volím pokoj“. A ja mám pocit, že som sa mu možno trochu vymkla. Ale to je pre môj spôsob práce vlastne typické. Nie som človek, ktorý si sadne k bielemu papieru s presnou predstavou, čo na ňom bude. Pre mňa nie je inšpiratívna biela plocha, ale podklad, ktorý si najskôr sama vytvorím. Potrebujem si pripraviť prostredie, v ktorom potom obraz hľadám. Pokryjem plátno alebo papier tlačou a potom sa doň pozerám tak dlho, kým v ňom niečo neuvidím. Ženu, tvora, stromy. Niečo sa tam objaví. A ja ten motív potom pomocou ceruzky, tušu alebo perokresby z podkladu vytiahnem. Výsledok teda nevzniká podľa presného plánu. Je to živelný proces. Do určitej miery ho samozrejme viem ovplyvniť, ale nechávam mu priestor. Pri podložkách som navyše myslela aj na ženu, ktorá ju bude používať. Pripadalo mi dôležité, aby ju mala rada, aby sa s motívom dokázala nejako stotožniť.

Ilustrácia Dany Lindenthalovej

Bolo iné tvoriť ilustráciu pre predmet, ktorý sa bude naozaj používať?

Áno, premýšľala som nad formátom a mierkou. Bolo potrebné, aby motív pri zväčšení fungoval, aby sa nemusel zbytočne orezávať a aby zostal čitateľný aj na väčšej ploche. Sama som zvedavá, ako budú ilustrácie vo veľkom formáte pôsobiť. Ako sa premenia farby, čo urobí samotný materiál podložky. Originál je jedna vec, tlač na konkrétny povrch druhá.

Akou technikou ste ilustrácie tvorili?

Hovorím tomu väčšinou kombinovaná technika. Pri týchto ilustráciách ide o kombináciu ručnej tlače a kresliarskych pomôcok, ktoré striedam. Sú tam vrstvy, štruktúra, stopa materiálu. To je pre mňa dôležité. Baví ma, keď je na obraze vidieť, že vznikal rukami.

Nie je to vaša prvá autorská spolupráca. Vytvorili ste napríklad ilustrácie pre módne značky, logo pre hračkárstvo alebo výtvarné prvky pre kaviareň. Čo vás na podobných projektoch baví?

Mám šťastie na zákazníkov alebo skôr hlavne zákazníčky, ktoré mi dávajú veľmi slobodné zadanie. Väčšinou prichádzajú s tým, že poznajú moju prácu, páči sa im môj štýl a chcú, aby som to urobila po svojom. Samozrejme, dohodneme sa na koncepte, ale potom mi dajú voľnú ruku. A to je pre mňa zásadné. Vďaka tomu sa do výsledku môže prepísať moja autorská línia. Myslím, že je to na výsledku naozaj poznať. Zároveň mám pocit, že zákazníčky majú také malé radary. Keď vec nevzniká plynulo, keď sa tlačí niekam, kam nemá, spoznajú to. Keď spolupráca plynie prirodzene, výsledok je oveľa silnejší.

Váš štýl je veľmi organický, plný postáv, tvorov, rastlín aj fantazijných motívov. Ako ste sa k nemu dostali?

Určite sa vyvíja. Zaujímavé však je, že niektoré veci, ku ktorým sa dnes vraciam, vznikali už pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Napríklad podklady a papiere, ktoré si sama pripravujem. Na nejaký čas som od nich odišla, ale teraz sa k nim vraciam a idem v nich viac do hĺbky. Kedysi som si veci skôr ohmatávala a skúšala. Dnes sa s nimi môžem viac vyhrať a vďaka tomu sú prepracovanejšie. Rozlišujem pritom kresbu a maľbu. Kresba je pre mňa skôr prostriedok pre menšie formáty. Maľba mi naopak dovoľuje ísť do väčších plôch, s ktorými som dlho bojovala. Pomohlo mi až to, že som sa niekoľko rokov venovala tlači na látku a modrotlači. Tam som pracovala s veľkými kusmi plátna, aj niekoľko metrov dlhými. Vďaka tomu som sa prestala báť veľkej bielej plochy.

Vyrábate si aj vlastné prírodné pigmenty. Prečo je to pre vás dôležité?

Možno práve preto, že žijeme v dobe digitálneho prostredia a umelej inteligencie. Tá dokáže vytvárať nádherné veci, ale pre mňa je čoraz dôležitejšie, aby bolo vidieť, že obraz je hmatateľný. Že to nie je len tlač. Že sú v ňom vrstvy, materiál, že je v ňom vidieť cestu, ktorou vznikal. K prírodným pigmentom som sa dostala cez hliny a íly. Pigment je vlastne základ, prášok, ktorý sa oddávna používa napríklad do olejových farieb. Rozdiel je v tom, že ja si idem lesom a ten pigment si nazbieram. Hlinu alebo íl potom suším, drvím, preosievam. Je to trochu alchýmia. Vznikne jemný prášok, ktorý síce rád ničí štetce, ale má nenahraditeľnú farebnosť.

Vaša paleta je často teplá, zemitá. Súvisí to práve s prírodnými pigmentmi?

Áno, ale vzniklo to vlastne opačne. Hnedú mám rada odjakživa. Keď som si kedysi farbila papiere, používala som napríklad čaje. Papiere sa v nich namáčali aj niekoľko týždňov, potom sa sušili a až potom som na ne maľovala. A prírodné pigmenty sa k tomu neskôr prirodzene pridali. Pri íloch je pre mňa krásny celý proces. Nejde len o to namaľovať obraz. Najskôr je tu zber, sušenie, drvenie, preosievanie, triedenie farieb. A až úplne na konci z toho vznikne obraz. Ten proces je súčasťou výsledku.

Máte pri tvorbe nejaký rituál?

Musím sa smiať, pretože najskôr si väčšinou potrebujem upratať. A zistila som, že v tom nie som sama. Myslím, že to tak má veľa výtvarníkov. Ideálne je mať miesto, kde môže zostať rozrobená práca. Veľký stôl, ktorý sa nemusí upratovať kvôli večeri. Ateliér mám, ale ešte nie je úplne dokončený, takže niekedy improvizujem, a to mi veľmi nevyhovuje. Rada si tiež púšťam podcasty Českého rozhlasu, napríklad rôzne zaujímavé osudy ľudí alebo rozhlasové hry. Ale nejde to vždy. Na začiatku tvorby potrebujem ticho a sústredenie. Počúvať môžem až vo chvíli, keď som už do práce ponorená a niektoré časti procesu sú trochu mechanickejšie.

Aký máte osobný vzťah k joge?

Jogu som kedysi cvičila. Chodila som na power jogu a skúšala som aj hatha jogu. Veľmi to však súvisí s tým, kde človek žije a ako ďaleko má štúdio. Tu v horách je to komplikovanejšie. Sama doma sa k tomu veľmi neodhodlám. Podložku mám, ale bez obrázka, takže mi možno chýba motivácia. Ale keď som na jogu chodila, bolo to skvelé. Veľmi ma to bavilo. A uvedomila som si, ako nesmierne záleží na lektorke.

Páči sa vám predstava, že sa vaša kresba stane súčasťou niekoho jogovej praxe?

Áno. Mám rada, keď obrázky majú ešte ďalší úžitok. Keď motív nezostane len obrazom na stene, ale môže žiť aj inak. Pri podložke sa mi páči práve tá predstava, že sa stane súčasťou osobného priestoru. Niečoho, čo si človek rozvinie pre seba. Univerzálnosť motívu a jeho užitočnosť sú pre mňa veľkou radosťou z výsledku.

Ilustrácia Dany Lindenthalovej

Vediete aj výtvarné kurzy Plandání. Sú určené pre ľudí, ktorým niekto kedysi povedal, že nevedia kresliť …

Plandání vzniklo z kurzov tlače na látku. Tlači som sa venovala asi osem rokov. Sieťotlači, pečiatkam, rôznym odtlačkom aj modrotlači. Na kurzy mi chodili ženy, ktoré často hovorili, že nevedia začať. Že nemajú nápad. Že to nevedia samy. Vŕtalo mi v hlave, ako ich motivovať, aby sa prestali báť urobiť niečo na bielej ploche. Nechcela som, aby sme len kopírovali obrázky z telefónu. Chcela som, aby vznikali autorské veci. Vymyslela som preto námety, pri ktorých ľudia pracujú so svojou vlastnou fantáziou. Pomáha im to odbúrať bloky, ktoré sa na nich počas života nalepili. Často už v škole alebo doma. Niekto im povedal, že kresliť nevedia, že im to nejde, že by to radšej nemali robiť. Pritom si myslím, že práve pri tvorbe je najlepšie používať vlastné vnútorné pretlaky. To, čo v človeku naozaj je. Potom vzniká niečo živé.

Keď sa vrátime k podložkám: čo by ste si priali, aby v nich ľudia našli?

Asi by som si priala, aby si k nim našli vzťah. Aby pre nich neboli len pekným predmetom, ale niečím, na čo sa pri cvičení budú tešiť. Pri tvorbe nikdy nejde len o motív. Ide aj o vrstvy, proces, materiál, dotyk a čas. A pri jogovej podložke sa k tomu pridáva ešte osobný priestor človeka, ktorý ju používa. To je pre mňa na celej spolupráci krásne.

Foto autora/ky článku

Autor článku

Veronika Gálová

Veronika spoznala jogu v rámci povinnej telesnej výchovy na vysokej škole, keď ešte netušila, že sa z toho vykľuje láska na celý život. Po narodení druhej dcéry sa odhodlala splniť si svoj sen stať sa lektorkou. Momentálne cvičí predovšetkým s tehotnými ženami a ženami po pôrode. Profesijne sa venuje aj marketingu a copywritingu.

Najnovšie články

Všetky kategórie jogológie